Ženy, matky, manželky

Je teplý podvečer. Slnko za oknom sa pomaly skláňa nad obzor. Začal nový semester a s ním sa vrátili aj moje pracovné cesty. Vlakom, krajinou a tichom. Milujem moment bezčasia, kedy človek už opustil minulé, ale budúce ešte nenastalo. Akoby som sa monotónnym pohybom kolies vlaku dostávala do hlbšieho nevedomia. K inému videniu sveta a seba samej. Do vzácneho momentu vhľadu. Do absolútneho pokoja.

foto (c) Otto Hauck

Pracujem a mám malé dieťa, manžela. Nepochybne viacerí by ma odsúdili už za túto vetu. Ešteže to právo definitívneho nadhľadu, pochopenia a súdu má len Boh. Žena má byť predovšetkým matka. Áno, neexistujú výnimky pre toto tvrdenie. Aj slobodné, aj zasvätené. Majú byť matkami. Osamelým, chorým, starým, potrebným. Krásne o tom hovorí vo svojich príhovoroch Maroš Kuffa, známy farár zo Žakoviec a nedá sa inak, ako súhlasiť.

Nedávno ma v tomto kontexte „dostal“ aj pápež František. Vraj sa pri spovedi vždy pýta rodičov, koľko času sa v ten deň hrali so svojimi deťmi. Nepýta sa, či sa o ne starali, prali, varili, upratovali, alebo ako zodpovedne sa venovali zamestnaniu, aby ich uživili, ale či sa s nimi HRALI (!)

Odkedy mám dieťa, dobre rozumiem významu pápežovej otázky.

Dať život, spolupracovať na živote, spoluutvárať život, formovať ho. To je skutočná, naliehaná a najpodstatnejšia úloha. Ale môžem si to dovoliť napísať práve ja?

Uvažujem, či som dostatočne prítomná v živote vlastnej rodiny a môjho syna. Vlak uháňa ďalej. Za oknom sa mihá krajina. Zrazu si intenzívne uvedomujem, že vo chvíľach, keď som fyzicky preč, existujú možnosti permanentnej prítomnosti. Prítomnosti v hlbokej modlitbe. Tak „banálna“ záležitosť je pre mňa objavom. Zostávam fascinovaná.

Nedávno tu dvaja novokňazi písali svoje zážitky a názory na novokňažské požehnanie, na jeho význam a silu. Spomenula som si na knižku od Eliasa Vellu v ktorej píše, že najsilnejšie je to požehnanie, tá modlitba, ktorá v sebe obsahuje najväčšiu lásku. Pre dieťa je to modlitba jeho matky. Tá „preniká oblaky“.

Matka nemôže prestať byť matkou – a aj keby ona zabudla, Boh nezabudne, píše sa v Písme. Nikdy. Jej prítomnosť v živote dieťaťa nemôže byť iná, iba permanentná a cesta, ako to dosiahnuť je hlboká modlitba srdca.

Zajtra píše sanitan.