Možno ste počuli o teórii memov. Na wikipédii nájdeme jednoduchú definíciu: "mem je termín pro kulturní obdobu genu – replikující se jednotku kulturní informace. Slovo mem je odvozeno z řeckého mimema – napodobovat." Paradoxne ako prvý tento termín použil známy odporca náboženstva, Richard Dawkins.

Či už je teória memov pseudoveda, alebo nie, vo vlastnej rodine som si všimla niečo zvláštne. Ale začnem po poriadku. Moja starká, mama mojej mamy, bola jednoduchá žena. Jej životným cieľom nebolo zanechať nejaký odkaz, vytvoriť známe dielo, alebo zapísať sa do pamäti ľudí. Napriek tomu sa jej to podarilo. Zanechala po sebe hlbokú stopu, ktorá má potenciál predávať sa z generácie na generáciu. Zapísala svoj mem.

ilustračný obrázok zo "starej" kuchyňe

Starká bola kuchárka. Varila v školskej jedálni a ešte aj teraz mnohí neznámi pri stretnutí so mnou (a zistení, koho som vnučka) spomínajú na jej kuchyňu. Vraj sa po jej odchode do dôchodku sladké a pracné jedlá v jedálni viac neobjavili. Starká ale predovšetkým žila pre svoju rodinu. Bola starostlivá, obetavá a mimoriadne pracovitá. Umožnila mojej mame návrat do práce po šiestich mesiacoch od pôrodu a starala sa o chod domácnosti. Vždy varila a prala, mama zas po sobotách upratovala a žehlila. Ja, ako jej jediná vnučka, tešila som sa od nej výnimočnej pozornosti a neustálej nehe. Dodávala mi istotu, bola pevný oporný bod.

Mama, tá bola vždy viac inteligentná, vzdelaná inžinierka, ako domáca gazdinka. Ale nedávno (10 rokov po starkinej smrti) som objavila niečo, čo prišlo s mojimi deťmi. V mame sa prebudil mem. Informácia, ktorú do nej vpísala moja starká. Starostlivá, obetavá, vydávajúca sa láska k rodine, k deťom a predovšetkým k vnúčatám. Láska absolútna. To je starkin mem. Snáď bude natoľko silný, že sa ho raz podarí predať ďalej aj mne.