Ak by ste sa dnes pozorne prešli centrom väčšieho mesta, rozhodne by ste našli isté špecifikum - detské kaviarne. Rašia ako huby po daždi. Je po nich dopyt. Pribúda bezbariérových vchodov, priechodov a aj vozidiel mestskej dopravy. V reštauráciách je častý herný kútik pre deti a pre nové verejné budovy je bezbariérovosť povinnosťou.


Ženy na materskej dovolenke (t.j. s dieťaťom do 6 mesiacov) sa rady stretávajú na voľnočasových aktivitách, rôznych cvičeniach, kurzoch „šátkovania“, podporných skupinách kojenia, alebo bezplienkovej metódy. Ako inak, sú to akcie s deťmi. Dokonca som videla ponuky na kurzy „otvorenia ženskosti“, alebo kreatívne kurzy kreslenia mandál. Ale čo ak žena túži po duchovnom živote v rámci svojej cirkvi? Má šancu? (... a blog teraz obmedzím na pohľad do vlastných radov, teda medzi katolíkov.)

Žijem v moravskej metropole, ktorá sa pyšní mnohými privilégiami. Mám mesto nad sútokom Svitavy a Svratky skutočne rada. Je tu dokonca k dispozícii non-stop spovedná služba (9h-16h30). Škoda, že sídli v kostole sv. Máří Magdalény a ten je pre ženu s kočíkom nedostupný.

(Cc) Thomas Hawk: Steps to Some God

Nuž čo, skúsime inú možnosť. Kostol Nanebovzatia na Křenové. Ten je relatívne bezbariérový. Žiaľ, pre nedostatok veriacich (v pracovný deň ich tam bolo 9) nedostupný. Prišla som niekoľko minút pred začiatkom omše a to už boli všetci vnútri. Pár schodov a ťažké dvere, ktoré sa samy zatvárajú. Pre unavenú matku bez pomoci dosť významná prekážka. Napokon sa predsa len našiel jeden dobrý človek, ktorý mi pomohol dnu.

A čo nedeľa? V našej farnosti je v znamení katechézy pre deti. Ale až pre „veľké“ deti. Náš 26-mesačný syn o ňu v kaplnke kostola nejavil ani najmenší záujem. Namiesto toho kričal a chcel neustále von. Bojovali sme tak počas celej omše, z ktorej som samozrejme vôbec nič nepočula, nehovoriac o nejakom sústredení... Nepatrí tak malé dieťa do kostola? Alebo je naša cirkev skrátka baby unfriendly? Jedna možnosť horšia ako druhá.

Tříhlavá saň (s láskavým zvolením @kecka)

Po nedeľnej omši som stála v bočnej lodi kostola a s vypätím všetkých síl držala slzy, ktoré sa drali von. Bola som vyčerpaná. Namiesto duchovnej posily absolútne zničená. Zastavila sa pri mne staršia pani. Z jej tváre žiarila zvláštna, hlboká radosť.

-          „Máte nádherné deti.“ povedala.

-          „Ano, ale aké zlobivé...“ dodala som a mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala

-        Kde v kostole neplačú deti, tam by mali plakať dospelí. pozrela na mňa s múdrym, pokojným úsmevom človeka, ktorý VIE.

A ja som mala znovu pocit, že som stretla niekoho, kto mi dobre rozumie. Bol tu opäť. Podivuhodný priateľ (https://terre-eau.signaly.cz/1510/o-podivuhodnom-priatelovi), ktorý sa v mojom živote objaví vždy, keď mi je veľmi ťažko.

---

PS: Poprosím čitateľov, aby do prípadných komentárov nepísali nevyžiadané rady typu: aké nosítko mám používať, alebo ako si mám zaobstarať armádu "hlídacích" pomocníkov manželom počínajúc a tetou z piateho kolena končiac. O tom článok nebol.