Pred pár týždňami som sa zbalila a vyrazila do Kolínskeho kláštora. Po narodení Elišky som sa totiž rozhodla, že ak sa mi niekedy podarí dostať sa z domu na dlhšie ako pol dňa, pôjdem na duchovnú obnovu. Na moje prekvapenie tento plán vyšiel.


O kláštore som toho počula už veľa. Ako je tam fajn, ako je tam treba pomôcť, aké akcie sa tam konajú a čo sa tam dá prežiť. Nič z toho ma ale nepripravilo na to, ako hlboko na mňa zapôsobí svojou atmosférou pokoja. Viem, znie to ako klišé, ale sem sa tak hodí!

 

Príchod na správne miesto som zvládla aj so svojím orientačným nezmyslom. Po vtipne milom privítaní Jendom Regnerom (môj obľúbený a zároveň tento víkend sprevádzajúci kňaz) a Míšou Šedovou (jedna z organizátoriek, za Užitečný život) som dostala kus svojho priestoru. Izbu číslo 114. Mala som na dva dni svoj kútik, miesto len pre seba, kde ma nikto nepotreboval, nič odo mňa nechcel a všetci na mňa mlčali. Myslím, že nielen matky na materskej pochopia, že ani celé paláce sa takej izbe číslo 114 nevyrovnajú.

 

 

Piatok začal spoločnou ukecanou večerou, praktickými informáciami a predstavovaním (kto sme, čo robíme, prečo sme prišli, čo od víkendu čakáme). A pokračoval prvou večernou meditáciou - v polohe ležmo, čo nám všetkým maximálne vyhovovalo. A keď sme sa zobudili, išli sme - už potichu - domeditovať do svojich postelí.

 

Celý víkend vychádzal z knihy Sádhana od Anthony de Mella. Nebol určený len kresťanom (aj keď kresťanský - voliteľný - prvok tam vždy bol). Nikdy predtým som takúto akciu  neabsolvovala, takže som bola zvedavá, čo sa vlastne bude diať. Program v sobotu spočíval v štyroch hodinových meditačných blokoch, rozdelených na 25 minút meditácie v sede a 5-minútové chodenie. V nedeľu sa k jednému bloku pridala bohoslužba.

 

Vyskúšali sme rôzne typy meditácie. Postupné uvoľňovanie celého tela, sústredenie na dych, počítanie do 20 (schválne, počítajte do 20, a potom začnite zas od 1, aspoň 5 minút. Je to náročnejšie ako sa zdá.), imaginatívne meditácie, prácu so zvukmi z okolia, meditačnú prechádzku. Medzičasom sme mali ideálne zachovať ticho od akýchkoľvek podnetov z vonkajšieho sveta - čo sa mi úplne nepodarilo, keďže som bola prvýkrát tak dlho preč od Elišky, telefón som mala zapnutý.

 

Najkrajším momentom víkendu bola pre mňa bohoslužba. Pokojná, tichá, bez spevu, len s čítaním, na záver s osobným požehnaním. Priestory v duši, ktoré boli “upratané” pri meditovaní, sa mohli naplniť tým správnym, čistým Božím obsahom.

 

Okrem duchovnej stránky som cez víkend dostala odpoveď aj na iné otázky. Veci, nad ktorými som síce priamo nerozmýšľala, ale konečne sa mohli v mojej mysli “usadiť” a vytvoriť ten správny obraz. Uvedomila som si napríklad, že sa nemusím vo všetkých oblastiach svojho života dostať na vrchol - ale že je dôležitejšie nájsť na tom kopci správne miesto pre seba. Je to pre mňa oslobodzujúce zistenie, že aj keď PhD. nedokončím a nebude zo mňa svetoznámy vedec, svet nespadne.

 

Chcem sa tam vrátiť, ideálne ešte pred letom. Uplynul už skoro mesiac, ale ten pokoj vo mne stále doznieva, a rada na tie dni spomínam. Na polhodinové sedenie v okne, vyhrievanie sa na slnku a sledovanie otáčajúceho sa krmítka pre vtáky, pretože to bola najdôležitejšia činnosť v tom okamihu.