„ Haló, priateľ môj, vraj už sedíš vo vlaku.
Jó, jedu za tebou, stovky kiláků.“

 "Vo vlaku mám čas.... Dýchať, písať, žiť..."

Žijem mnohými vecami: prácou, manželstvom, novým domovom a úplne novou životnou situáciou. Za necelé štyri mesiace sa v mojom živote udialo neuveriteľne veľa zmien. Vlastne sa pohli „základné piliere“ určitého stereotypu a som svedkom vzniku čohosi úplne nového. Dalo by sa povedať  - staviame s mužom náš nový malý svet.

V každom živote a bytí sú dôležité medziľudské vzťahy. Práve v nich sa zrkadlí vzťah k Bohu. V novom prostredí je nevyhnutné vzťahy aktívne tvoriť,  alebo sa o to v rámci možností snažiť. Je však potrebné začínať vždy od nuly? Nie som práve ako kresťan/ka pozvaná k tomu, aby som prehodnocovala minulosť, videla ju iným, možno tak trochu božím pohľadom odpustenia, alebo zmierenia? Nie som pozvaná budovať vzťahy práve tam, kde sa pokazili, alebo úplne zrútili? 

Vzťahy sú to, čo dodáva životu na kráse a chuti. Zdieľané priateľstvo povzbudí v nepohode, teší sa z dobrých chvíľ, osvieži od nudy, poradí  v ťažkostiach. Ak je ON uholným kameňom, naši najbližší (rodina) potom ležia v základe životnej stavby, priatelia sú spojivom domu života, bez ktorého by ťažko držal pokope.

Veď človek sa rád podelí o to, čím žije. Niekedy stačí pár slov pri obede s kolegami, ísť na pivo, alebo na kávu s kamarátkou, stretnúť bývalú spolužiačku. Ale existuje aj čosi hlbšie. Túžba po porozumení, zdieľaní podobných hodnôt a názorov, schopnosť diskutovať na určitej intelektuálnej úrovni. Na to potrebujem človeka,  ktorý chce načúvať, ktorý chápe a vie.

Jeden z mojich dávnych priateľov, sa nedávno vyjadril, že nechce nikomu dať „definitívu“. Nikdy. Nechce nikoho „odpísať“, vyškrtnúť, zmazať. Ako ale tieto slová uchopiť, ak sa práve mne ich opak stal osobnou skúsenosťou?

Verím, že definitíva existuje len v bodke za životom. Dovtedy sa dá mnohé premyslieť a zmeniť.

„Teším sa na teba, môžeme debatovať do rána,...“