Křesťanská víra je ustavičné prolínání evangelia a našeho života, odvaha "vejít do příběhu": stále nově a hlouběji odkrývat smysl biblických vyprávění vlastními životními zkušenostmi, ale také nechat působit mocné obrazy evangelia, aby postupně osvěcovaly, vykládaly a přetvářely tok našeho vlastního života.

prof. Tomáš Halík, v knize Dotkni se ran

***

Hlas mého miláčka! 
Právě přichází, ­ 
běží po horách, 
skáče po pahorcích.

Pamätám si dobre na momenty nášho vzťahu, keď som čakala po týždni svojho snúbenca. Bolo to radostné, netrpezlivé, nástojčivé očakávanie. Chvíle príprav a napätia: kedy už len príde? Napínala som sluch, aby som začula buchnutie dverí, jeho kroky na schodišti... Vyzerala som ho. Kedy ťa miláčik uvidím vo dverách? A on sa ponáhľal. Letel. Hnala ho zamilovanosť, túžba a vášeň. Tešil sa na moment, keď ma objíme. Vo chvíli, keď som ho počula prichádzať, zachvelo sa celé moje bytie nadšením. Už je tu! Konečne! Budeme na čas zasa spolu. Vzduch bol elektrizujúci, nabitý zvláštnym napätím. Dalo by sa krájať, bolo prepletené šťastím.

 

Můj miláček se podobá gazele 
nebo kolouchu laně. 
Hle - už stojí za naší zdí, 
dívá se okny, 
nahlíží mřížovím.

 

Aký je krásny môj milovaný, ako sa z neho teším! Už len kúsok, len pár krokov a je tu. Už ma vidí, už mi kýva. Usmieva sa. So šibalským úsmevom skrýva za chrbátom ružu.

 

Můj miláček se ujímá slova 
a říká mi: 
"Vstaň, moje milá, 
moje krásko, a pojď! 

 

Vzal ma za ruku a zvádzal. Až nastal jeden teplý večer, hoci bol december. Nepovedal nič, len mi vtlačil do dlane malú škatuľku. Objali sme sa a obaja sme už vedeli, čo sa stalo. „Hor sa, priateľka moja, krásava moja, a poď!“ Vo vnútrozemí Brazílie, v jednej z najchudobnejších oblastí krajiny ma požiadal o ruku. To dlhé objatie hovorilo: Vezmeš si mně?

 

Moje holubičko ve skalním úkrytu, 
v dutině srázu, 
ukaž mi, svoji tvář, 
ať slyším tvůj hlas, 
vždyť tvůj hlas je líbezný 
a půvabná je tvoje tvář." 

Krásny bol čas našich zásnub. Najkrajší. Môj milovaný ma zvádzal, túžil po mne a prekvapoval ma. Koľkokrát sme sa ešte rozlúčili, aby sme sa znovu stretli? Koľkokrát som ho ešte čakala, koľko počúvala v tichom byte a čakala na jeho kroky na schodoch? Koľko stretnutí, koľko objatí, koľko nehy?

 

Můj miláček patří mně a já jsem jeho. 

Môj milý si ma zasnúbil. Môj milý si ma vzal. „Môj milý je môj a ja som jeho.“ - Kto to pochopí?

 

(On mi řekl): 
"Polož mě jako pečeť na své srdce, 
jako pečeť na své rámě, 
neboť silná jako smrt je láska, 
nezlomná jako podsvětí je vášeň. 
Její výheň je výheň ohně, 
plamen Hospodinův. 
Zátopy vod nemohou uhasit lásku 
a proudy řek ji neodplaví."

 

Na srdce som si ho pritlačila sťa prsteň. Nezmazateľne, nezrušiteľne, do smrti. Sťa pečať na svoje rameno. Vzala som si ho a vášeň lásky prepukla v oslavu. Naplno sa rozhorel jej plameň, lebo nevesta sa pripravila. V tejto chvíli nič ju neoddelí od milovaného, nič ju nezlomí, nič ju nezničí. V neho je v bezpečí, lebo láska je mocná ako smrť, ba čo viac, je ešte silnejšia.

***

Milý odišiel a nevesta je smutná. Hoci vie, že je to len na chvíľu. Už ho opäť čaká. Vykúpe sa, umyje si tvár a vlasy, pekne sa upraví a navonia. Čaká svojho milovaného. Kedy sa už len vráti domov? Vie, že to bude čoskoro, už teraz sa za ňou ženích ponáhľa, už teraz po nej túži. Nesmierne ho ženie vášeň a láska. Už príde. Marana tha – prídi čoskoro, Milovaný...