Tento týždeň budeme prinášať tematické články o manželskej láske, o momentoch náročných i krásnych. Ospravedlňujeme sa vopred tým z vás, ktorých/ktoré daná problematika nezaujíma, alebo sú mimo cieľovú skupinu ľudí žijúcich v manželstve, pre ktorú sú určené. (pozn. redakce)

Moje milé, protože jen těžko hledám slova k vyjádření toho, co se mi po Vašich diskuzích honí hlavou, rozhodla jsem si je vypůjčit. Ať jsou povzbuzením na Vašich cestách.

Článek napsala ThLic. Andrea Mikolášiková, originál článku najdete za slovenském portále Za stolom. Dovolila jsem si ho zkrátit a vybrat to, co si myslím, že je podstatné.

Čistota ako priezračnosť bytia

Čistotu srdca v manželstve si môžeme predstaviť ako priezračnosť bytia. Manželia sa vzájomne vystavujú pohľadu na seba, akoby boli priehľadnými krištáľmi. Hovoria: „Nič pred tebou neskrývam, žiadnu myšlienku, žiadnu túžbu. Nechcem ťa zneužiť. Netúžim po nikom inom než po tebe. Vo svojej priezračnosti som celý tvoj, celá tvoja.“ Samozrejme, k tomuto druhu čistoty manželia dozrievajú postupne. V dôsledku zranení, chýb vo výchove či nesprávnych vzorov, ktoré nás obklopujú, vstupuje väčšina z nás do manželstva „zakalená“ sebectvom. Práve manželský vzťah je však úžasným priestorom na rast v sebadarovaní a očisťovaní nášho sebectva. Postupne ako manželia rastú v čistote, dosahujú stále vyššie a vyššie nebeské výšiny.

Sexom k nebeským výšinám

Správne chápaná sexuálna morálka Cirkvi totiž dvíha manželov do závratných výšin – sexuálnych aj nebeských.

Nebeské výšiny sú tie, kde manželia prežívajú svoje milostné spojenie ako najplnší výraz svojej vzájomnej jednoty. Sviatosť manželstva je totiž uskutočňovaná v každodennej manželskej všednosti – pri rozhovore, spoločnom upratovaní, starostlivosti o deti… Najplnšie sa však uskutočňuje práve pri sexe, pretože to je moment najväčšej intimity, najhlbšieho spojenia muža a ženy – ich tiel i sŕdc. Manželia, ktorí majú čisté srdcia, pri sexe sa dotýkajú tajomstva lásky Najsvätejšej Trojice, v ktorej sa osoby vzájomne darujú jedna druhej. Takto sa vlastne sex stáva modlitbou. Nie, netreba pred ním, počas neho alebo po ňom odriekať nejakú slovnú modlitbu. Sex je modlitbou – či už uvedomelou alebo neuvedomelou – svojou povahou, teda vzájomným láskyplným obdarovávaním sa manželov v kontexte sviatosti manželstva. Ako to výstižne popisuje poľský kapucín, páter Ksawery Knotz: „Manželia slávia svoju sviatosť – ich život s Kristom – aj počas sexuálneho aktu.“

Manželská povinnosť – čia vlastne?

Pojem manželskej povinnosti má pôvod v slovách svätého Pavla: „Neodopierajte sa jeden druhému, iba ak načas so vzájomným súhlasom, aby ste sa mohli venovať modlitbe, a opäť buďte spolu, aby vás satan nepokúšal pre vašu nezdržanlivosť“ (1 Kor 7, 5). V ranej Cirkvi sa totiž vyskytovali excesy, keď niektoré zbožné ženy nesprávne chápali Pavlove slová o skorom druhom príchode Krista a potrebe zamerať sa na veci Pánove. Odmietali sexuálne spolužitie so svojimi manželmi, čo potom viedlo v niektorých prípadoch k nevere zo strany manželov. V Cirkvi sa časom vyvinul pojem manželská povinnosť, chápaný medzi veriacimi skôr ako povinnosť manželky voči manželovi vo veciach sexuality.

V skutočnosti sa pojem manželská povinnosť rovnako týka oboch manželov. Na oboch manželov kladie rovnako radikálny nárok – urobiť starostlivosť o vzájomný manželský vzťah zahŕňajúci sexuálnu oblasť prioritou. U manžela a manželky má táto povinnosť rôznu náplň. Manželovi hovorí, že na to, aby sa s ním jeho manželka mohla milovať, potrebuje jeho pozornosť, citlivosť, potrebuje jeho načúvanie, ale i pomoc s deťmi a v domácnosti – a to nielen bezprostredne večer pred milovaním, ale počas celého mesiaca, rovnako počas plodných ako i neplodných dní. Manželke zasa pojem manželskej povinnosti hovorí, že v manželskom sľube darovala celú seba manželovi a že súčasťou tohto sebadarovania je i darovanie svojho tela. Uvedomenie si tejto skutočnosti ju môže viesť ku kreatívnym riešeniam pri sexuálnej nechuti, ktorú môže pociťovať či už počas neplodných dní, alebo ako súčasť života vyplneného starostlivosťou o malé deti, alebo pre stres v práci či pre rôzne zdravotné ťažkosti.

 A čo keď… toto jednoducho nedokážeme žiť?

Krásna teória, ťažká prax. Áno, je to tak. Výšiny, ktoré manželom Cirkev predkladá, niekedy sa môžu zdať pri nesení bremena našej manželskej každodennosti nedosiahnuteľné. Únava, manželské problémy, strach pred ďalším otehotnením, naopak problém otehotnieť, ťažkosti pri sledovaní ženského cyklu, zdravotné problémy, manžel odchádzajúci na služobné cesty a ďalšie okolnosti v nás môžu vyvolávať pocit, že všetko to, čo Cirkev hovorí o sexe, sú len pekné slová, ale realita je iná.

Áno aj nie. Spomeňte si na tento príbeh: Ježiš raz po svojom zmŕtvychvstaní stretol svojich učeníkov, no oni ho nespoznali. Kráčali s ním hodný kus cesty, zavolali ho k sebe na nocľah a ešte stále nevedeli, kto to je. Spoznali ho až neskôr pri lámaní chleba. Ježiš im nepovedal ani slovo výčitky. Stretol ich tam, kde sa práve nachádzali – smutných, neistých, možno až bez nádeje – veď ich Učiteľ bol mŕtvy. Ježiš sa k nim prosto pridal a sprevádzal ich tak dlho, ako to potrebovali, až do momentu, kým boli schopní spoznať ho.

Ježiš stretáva manželov tam, kde sa práve nachádzajú. Vo všetkých tých vyššie spomenutých náročných okolnostiach. Nesúdi, nevyčíta. Pridáva sa k manželom a sprevádza ich na ich ceste. Je pri tom veľmi trpezlivý, je ochotný kráčať s nimi tak dlho, ako to oni budú potrebovať. Jediné, čo od manželov očakáva, je neprestať kráčať. Nehodiť flintu do žita. Kráčať ďalej tým smerom, kde im chce dať zažiť nebeské výšiny manželského sexuálneho života, ktoré pre nich pripravil. Akokoľvek už budú vyzerať. Vždy by ich však mal sprevádzať hlboký pokoj – pokoj, ktorý manželom bude chýbať, pokiaľ sa na svojej ceste zastavia a otočia sa výšinám chrbtom.

Rast vo svätosti sa totiž uskutočňuje v čase. Svätými sa nerodíme, ale stávame. Naša cesta k svätosti je niekedy ako šprint na rovinke, inokedy sa ledva potácame premožení únavou a nechuťou. Ježiš nás však počas cesty nikdy neopúšťa. Vždy je pri nás, v našich srdciach, kde koná, ponúka nám Eucharistiu ako posilu na ceste, osobnú modlitbu, spoločenstvo a zvlášť sviatosť zmierenia.