Dnes som sa zastavila v kostole. Akoby mimochodom. Na ceste z pošty. Kostol Kapucínov má výhodu - leží na strategickom mieste a mnoho ľudí sa zastaví "len tak".... (pssttt!!! Prezradím, že ponúka tajný bonus – bratia VŽDY spovedajú.)


Prišla som neskoro. Cez kázeň. Takmer všetci pokojne usadení v laviciach a na zemi. To mi umožnilo zadívať sa z vysokých schodov od dverí na ľudí, na preplnený kostol. Stáli pri laviciach, sedeli na širokých schodoch. Boli mladí. Väčšinou športovo/turisticky oblečení. Niektorí v saku. Krásna mladá blondínka držala v rukách korčule. Pokračovala na in-line večer. Boli to presne tí ľudia, ktorých stretnete v električke, v autobuse, v meste alebo na horách. Rovnakí a originálni zároveň. Radostní ľudia. Tí, ktorí sú sami sebou. A tak to má byť.    

Mám panickú hrôzu z toho, ak sa ktosi rozhodne slepo napodobniť nejakého svätca. Predstavte si, že by sme všetci chodili v ťavej srsti ako Ján Krstiteľ – a mysleli si, fíha, ja som ale dokonalý!! Alebo by sme sa nikdy neozvali, keď nás niekto využíva a ubližuje nám –  a hútali, ejha, to som skoro svätý!! Každý máme vlastné povolanie k svätosti a prvým predpokladom je normálnosť a prirodzenosť. Byť iba tým, kým som. Nehrať sa na nič. Ani na nikoho. Nie sme povolaní ku kopírovaniu. Inšpirovať sa, to je niečo iné, ale viac ako inšpirácia je vlastná cesta. Dnes som videla hádam 200 krásnych mladých ľudí. 200 originálov, ktorí neporušujú copyright. 

Boh nás chcel. Aj mňa osobne. Ako jedinečného človeka.