Kedysi dávno žili v našom kraji piati pútnici. Stretli sa na ceste za rovnakým cieľom a tak si na seba zvykli, že sa rozhodli viac sa neopustiť. Unavení z mnohých ciest sa usadli vo veľkom dome.

Každý večer sa do neskorej noci modlili k Bohu, potom diskutovali o veľkých veciach, porovnávali, zvažovali a špekulovali. Líhali si hlboko v noci, unavení dlhým bdením, ale ráno sa opäť zobúdzali s volaním k Bohu. Potom odchádzali každý za svojou prácou. Neplnili ju však dobre. Ich noci boli príliš krátke na poriadny oddych. Večer sa opäť stretli, aby sa všetko zopakovalo. Modlitba a porovnávanie, zvažovanie, meranie cesty do cieľa.

Jedného dňa prišiel do ich mesta mladý lekár, ktorý hľadal, kde by sa ubytoval. Nikto si ho príliš nevšímal, pretože ho spoločnosť veľmi nelákala. Najradšej mal pokoj  a život zariadený podľa svojich predstáv. So smrťou sa stretával tak často, až si na ňu zvykol. Tým zostarol. Bol sebavedomý, vedomý si svojej hodnoty. Občas arogantný. A tým bol mladý. Chránil tak bezpečne myšlienky svojej duše. Vlastnú prácu vykonával dobre. Po práci chcel mať kľud. Nevedno, či pútnikmi opovrhoval, ale stránil sa ich. Chcel, aby rešpektovali jeho súkromie a on rešpektoval to ich. Ich čas plynul pokojne, no vo vzájomnej izolácii. Každý svoje myšlienky, svoju prácu alebo svoju modlitbu.

Až raz do domu prišiel všetečný hosť. Bol zvedavý. Veľmi zvedavý a niekedy nepríjemný. Svoju túžbu spoznať a pochopiť totiž z času na čas prehnal. Kto má v živote pravdu? Pútnici, alebo mladý lekár? Zaujímal sa o život pútnikov, ale rovnako aj o ten Jirkov. Všetci predsa išli k rovnakému cieľu a všetečný návštevník chcel rýchlo zistiť, ktorá cesta je najkratšia. Bol mimoriadne lenivý a rád využíval skratky.

V neskorý zimný večer počúval opäť hosť pútnikov a pritom unavený zaspal. Sníval sa mu sen: všetci spolu kráčali po pustatine. Stretli starého muža. Ten sa na nich s láskou pozrel a spýtal sa: - „Čo tu hľadáte priatelia?“

„Najkratšiu cestu do neba.“ – odvetil návštevník netrpezlivo za všetkých, pretože mal na jazyku vždy veľa slov.

Starec odpovedal: „ Najkratšia cesta je milovať dobrou službou. Službou vlastnou vášmu povolaniu. Štúdiom, materstvom, modlitbou alebo prácou. Spievať chvály môžte vo večnosti, rozprávať sa môžte vo večnosti, tešiť sa môžete vo večnosti. Teraz je dôležité spoznať JEHO a milovať HO. Ísť k NEMU plnením vlastných povinností, spievať mu ich nesením, keď je ich priveľa a tešiť sa z pokojného spánku v noci.”

Tu sa starec obrátil na lekára a s pokojným úsmevom sa opýtal:  - “Jirko a miluješ, keď slúžiš?”

A v tom sa návštevník zobudil.