Z pešej púti Rožňava - Miskolc. Išli sme na 5 dní bez jedla, bez vody a bez použitia peňazí. Jednoduchý nocľah sme mali dohodnutý vopred. 

--

V utorok okolo jednej hodiny prichádzame do Keleméru, malej pohraničnej dediny. Ideme už dlho a sme hladní. Osobne sa vo mne hlási aj nedostatok kofeínu. Svoju dávku kávy som nemala a s veľkou pravdepodobnosťou ani tak skoro mať nebudem. Vo vrecku ani forint a vo vaku žiadne jedlo. Je to tu. Musíme poprosiť o chlieb.


 

Zastavíme sa pred dedinou, na vyvýšenom mieste. Rozdelíme sa na skupiny po troch - po piatich. My sme štyria. Marek, Monika, ja a anjel Kristián. Tak nás Jaro priradil. Kristián nemá využívať svoju znalosť maďarčiny a iba nás sprevádzať. Ak nás niekde pozvú do domu, máme pozvanie prijať. Všetci sa stretneme o hodinu.

Vyberieme si jednu časť dediny a ideme. Som unavená a hladná. Neváham. Nevyberáme si domy. Vediem skupinku a otvárame prvú bránu. Dom je chudobný, zanedbaný, bývajú tam Rómovia. Pani vyjde a ja nahlas prečítam tri vety s prosbou o jedlo a vodu v maďarčine. Potom na ňu pozriem. Nič. Hovorí niečo maďarsky a posiela nás ďalej. Poďakujeme sa a ideme. Ďalší dom je bohatý, pekne omietnutý, čistý. Zvoním. Otvára staršia pani, tiež Rómka. Nič. Poďakujeme a ideme ďalej. Všetci sme trochu sklamaní. Tretí dom. Opäť chudobný. Osobne už strácam guráž prosiť. Nech to skúsi Marek.

Klopeme. Vyjde štíhla pani s dcérou. Rómky. Marek sa sústredí a prečíta tri vety. V jeho pohľade čítať túžbu po almužne a naliehavosť. Pani niečo hovorí.

 

– «  Ném tudom. Ném tudom maďar. » - odpovedáme my. Ženai vojde do domu. Nevieme, čo robiť. Čakáme. O chvíľu sa vo dverách zjavia ruky a v nich veľký peceň krásneho chleba. Dostaneme aj mäsovú konzervu, maslo a paštétu. Tešíme sa ako malé deti. A úprimne ďakujeme. Pre všetkých to ale nebude stačiť. Ideme o dom ďalej. Marek bol úspešný a tak ho povzbudzujeme, aby to skúsil aj tu. Otvára staršia pani. Je nedôverčivá. Marek číta text raz, potom druhý krát.

–        « Slovak zarándokok. » - predstavujeme sa.

 Napokon nás pani pustí na verandu.

–        « Tojáš ? »

–        « Ném tudom. Ném tudom maďar. » - hovoríme.

–        « Tojáš ? Essen ?»

–        « Essen. Essen. » « Ném tudom. Ném tudom maďar. » - odpovedáme zasa my.

Pani vidí, že si s nami neporadí. Vojde do kuchyne a prinesie nám vajíčko.

–        « Tojáš !! Tudom. Tudom. » - konečne sme pochopili.

–        « Éď? Kete ? »

–        « Ném tudom. » - opäť nechápeme, že sa nás pýta, koľko si dáme vajíčok.

–        « Éď ...... » - odpovedáme hanblivo. Ach teta, keby ste vedeli, že nás je 15 spolu. 15 hladných pútnikov. A vajíčka si nemáme ako uvariť.

–        « Kete ! » - kývne rukou pani a usmeje sa. Každému dve vajíčka.

Odbehne do kuchyne. Po pár minútach nás pozve ďalej. Je prestreté. Štyri taniere, príbor a bielučké servítky. To je krása. Prinesie čerstvú praženicu a teplý chlieb. Všetko zjeme. Dá nám aj mäsové guľky, na stole je sóda a fľaša červeného vína. Jeme, pijeme a usmievame sa. To je nádhera.

Nakoniec nás pani ponúkne kávou. Boh plní aj tajné priania.

Sme spokojní a tomu domu žehnáme ako nikdy. Privítali nás tam, posadili za stôl a dali nám jesť. Na ulici nám vybehne v ústrety Rómka, čo nám ako prvá dala chlieb a podáva nám fľašu vody. Ďakujeme. Už viac nežobreme. Ma dnes máme dosť. Bez starostí o zajtrajšok. Dnešný deň má dosť starostí. V absolútnej dôvere odchádzame. Pridávame si do batoha s chlebom aj zážitok na celý život. Pútnika pri vlastných dverách už nikto z nás neodmietne.