Včera večer som cestovala brněnskou šalinou. Nastúpila som do vysvietenej električky, vybrala si rýchlo príhodné miesto a pozrela oknom do studenej tmy. Tak prešlo viacero zastávok.

Zvukový signál. Príjemný ženský hlas: „Grohova“. Otvorenie dverí, výstup/nástup, cink a ide sa ďalej.  

Zvukový signál. Príjemný ženský hlas: „Česká“. Otvorenie dverí, výstup/nástup, cink a ide sa ďalej.

Zvukový signál. Príjemný ženský hlas: „Šilingrovo náměstí“. Otvorenie dverí, výstup/nástup, cink a ide sa ďalej.

...

Hlavní nádraží.

Prestupovať. A znovu to isté. A znovu a znovu a znovu.

Ľudia sedia na svojich miestach, električka je poloprázdna. Vpredu stojí starý muž, otočený čelom do vozidla, usmieva sa, pozerá na ľudí, potom čosi povie slečne pred ním. A šalina ide ďalej tou brněnskou tmou. Slečna telefonuje. Každý zachumlaný do svojho šálu, unavený z končiaceho sa pracovného dňa, zahltený vlastnými starosťami, vlastným programom.  Vezieme sa spolu, žijeme sami.

A je tu istá paralela. Vo farnosti je to rovnako. Ak však z lode na mori urobíme šalinu, isté je, že sa potopí.