Dnes ma prekvapil telefonát od dávnej priateľky. Hoci už 16 rokov cestujem hore-dolu a takmer 12 rokov žijem úplne mimo svojej rodnej dediny, oslovili ma, aby som napísala článok do knižky k výročiu obce. Keďže moja rodina nemá na západnom Slovensku korene a ani jedny zo starých rodičov odtiaľ nepochádzajú, necítim k nemu takmer žiadnu väzbu. Ale predsa len, stojí tam dom, v ktorom som prežila hodne rokov a do ktorého sa stále vraciam. Čo mi dala rodná obec? A dala mi vôbec niečo?

Sme iní ako naši rodičia: sme svetobežníci, máme vyššie vzdelanie, ovládame jazyky, cestujeme. Samozrejme, nie všetci, ale v porovnaní minulej nehybnosti sa dnes život valí podobne, ako keď rieka prekonáva skalný stupeň vodopádom. Tým stupňom bol osemdesiatydeviaty a Nežná. Odtiaľ sa to zlomilo. Je faktom, že dnes nás viac lákajú nepoznané kultúry, ako rodná obec. Máme pocit, že doma je mŕtvo, prázdno, nič sa nedeje. Naproti tomu sa v bretónskych dedinkách tancuje, organizujú sa trhy so starými vecami a produktmi z dvora. V Bavorsku sa zas konajú festivaly, pije sa pivo, v Rakúsku z okien kričia krvavočervené muškáty. A čo doma? Vyhlasovanie miestneho rozhlasu, pár diskoték, dva plesy a turnaj hádzanej. To je spoločenský život v skratke. Možno aj preto, že mladí ľudia na vidieku nemajú dostatok príležitostí a odchádzajú. Nemajú dôvod posúvať veci dopredu a starším stačí zabehnutý kolorit.

Ale to je len veľmi povrchné hodnotenie! Ak by som mala odpovedať na to, čo mi dedina dala, tak potom jednoznačne: formovala ma. Predovšetkým spoločenstvom ľudí, ich životným štýlom, ktorý sa ma dotýkal cez školu, kostol a bežné stretnutia. Práve tu sa človek môže identifikovať s istou komunitou, so širším spoločenstvom obce.

Škola. Na tunajšej základnej škole som skutočne  dobrý základ dostala. Inak by bolo málo pravdepodobné mať dnes tri tituly.  Ale je tu ešte jedna vec, ktorú média v súčasnosti rozdúchavajú a ktorá u nás nikdy nebola: rozpory medzi bielymi-gážámi a Rómami. Neexistuje u nás ghetto, Rómovia sú slušní, s viacerými som chodila práve do spomenutej „základky" a mám na nich dobré spomienky. Napríklad na Dášku, šikovnú a peknú, alebo na Andreja, inteligentného a schopného chlapa. Spolužitie je i dnes pokojné a atmosféra vzťahov priateľská. Žijeme na jednej ulici, v kostole - svojho času - v jednej lavici.

Kostol. To je druhý bod a oporný pilier dediny. Je miestom stretnutia. A či chcem, alebo nie, tie tváre, ktoré pravidelne vidím sa vpisujú do duše. Vydávajú svedectvo o tom, že človek túži po hĺbke a duchovne, aj keď jeho videnie Najvyššieho nie je dokonalé. Aj keď nie je dokonalý on sám. Vidieť, znamená vlastne porozumieť. Ale kto z ľudí môže bezozvyšku porozumieť? 

Babičky. Dedina je a stále viac bude miestom starších. I u nás, v J., mám v pamäti úsmevy babičiek. Starej pani Hološkovej, keď piekla buchty a na ďalší deň zomrela, alebo starká, ktorá bývala na rohu pri ceste na stanicu. A ďalších. Rodná dedina je miestom stretnutí, miestom, kde  vás aj dnes každý pozdraví. Miestom, kde sa ľudia poznajú. Je to miesto, ktorého význam zostáva pre tridsiatnika neobjavený a nedocenený.