Dnes sa zrejme ulicami mesta ponevierala Zubatá. Zachytila som jej tieň. Možno mala naponáhlo k súrnemu prípadu; možno išla len tak okolo. Každopádne, moju pokojnú podvečernú bicyklovú cestu domov narušila menšia nehoda, ktorá ale nemusela dopadnúť tak dobre, ako dopadla.


Križovatka. Stojím na semafore. Je červená. Naskočila zelená. Spokojne šliapnem do pedálov mestského bicykla, to, že mladý šofér v rade zaparkovaných áut za križovatkou otvorí dvere v momente, keď okolo neho prechádzam nestihnem predvídať do dôsledkov. Ocitám sa na zemi. Uprostred jazdného pruhu. Auto za mnou pribrzdí, rýchlo ma obíde a plnou parou ženie preč. To mi už pomáhajú vstať dvaja muži -  prvý bol postarší pán a pridáva sa aj na smrť bledý vodič auta, čo mi k pádu výrazne pomohol. Za nami zastavil muž v stredných rokoch v bielom pulóvri. Vyzerá veľmi pokojne, napriek tomu sa pýta, či je všetko v poriadku, či ma niečo nebolí, že je lepšie, aby som zostala chvíľu na mieste, trošku sa spamätala. Starší pán sa prekvapene uisťuje, že ľavý rukáv môjho kabáta nie je roztrhnutý a vlastne na ňom skoro ani nevidno, že som spadla. Aj keď sa necítim zle, zakazujú mi pokračovať v ceste na bicykli. Starší sa spýta, či mám lístok na MHD a keď odpovedám záporne, vytiahne peňaženku a jeden mi daruje.  

Ako rýchlo sa páni pri mne objavili, tak rýchlo aj miznú v uliciach. 

Odratý lakeť a mierna bolesť ramena a krku mi pripomína, že to nebol len sen. Čo by bolo keby sa mi nechce ani domyslieť. Uvedomila som si, že keď Zubatá prechádza ulicami, stretnúť ju možno vždy nečakane.